Únava pri onkodiagnóze však má svoje špecifiká. Často totiž nepomôže oddych ani spánok a únava zostáva nechceným spoločníkom onkopacientov aj dlho po liečbe. Jej intenzita aj prejavy môžu mať rôzne podoby. Niekedy sa človek cíti v poriadku alebo môže byť „len“ o niečo viac unavený, inokedy môže mať problém vyjsť po schodoch, prípadne ho aj obyčajné upratanie domácnosti stojí viac energie ako kedysi, a pri ťažkej únave nemusí stačiť ani na jednoduché obslužné činnosti, ako vstať, umyť sa či učesať. Môžu sa pridružiť aj ďalšie symptómy ako slabosť, dýchavičnosť, závrate, odpadávanie, pomalosť, pocity vyčerpania, ťažkosti s premýšľaním alebo pamäťou a nedostatok energie niečo robiť, stretnúť sa či vôbec s niekým komunikovať. Môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, že keď je „zle“, posledné tri činnosti prestanem zvládať ako prvé. A to sa teda okoliu potom ťažko dekóduje, čo je aktuálne vo veci. 😊 Dôvodov takejto únavy pri onkodiagnóze môže byť hneď niekoľko – samotné ochorenie, s ním súvisiace emočné vypätie, zvládanie vedľajších či sprievodných príznakov liečby a ochorenia (nevoľnosť, zvracanie, bolesť, úzkosť, anémia), nedostatočná výživa, lieky, nedostatok fyzickej aktivity a cvičenia, nespavosť a ďalšie.
Ako na to?
Výborný spôsob boja proti únave je nenáročná fyzická aktivita, teda s takou intenzitou, pri ktorej je človek schopný hovoriť, a to aspoň 30 minút denne (zo začiatku pokojne aj v kratších intervaloch po 10 minút). Možno začať napríklad s prechádzkami, plávaním či jogou a fyzickú 
činnosť prispôsobiť sebe a svojmu aktuálnemu zdravotnému stavu, prípadne sa o výbere vhodnej činnosti a jej intenzity poradiť so svojím lekárom, fyzioterapeutom alebo rehabilitačným pracovníkom. Fyzická aktivita môže okrem zlepšenia fyzickej kondície zlepšiť aj spánok, chuť do jedla, a tak aj celkový pocit pohody. Začať s fyzickou aktivitou sa dá aj opakovane, ja už som s ňou začala niekoľkokrát. 😊 Dôležité je nevzdávať to.
Ďalej je vhodné zabezpečiť si dostatok oddychu a spánku na dočerpanie minutej energie. Kvalitný spánok však u onkopacientov tiež nie je samozrejmosťou. Dobrým krokom je obmedziť príjem ťažkých jedál, alkoholu a kofeínu pred spaním a posteľ využívať okrem prípadných intímností len na spanie. Odporúča sa tiež vstávať a chodiť spať v rovnakom čase, a to plus-mínus aj cez víkendy (ozaj to funguje – najmä to „plus-mínus“ J), ráno po zobudení si zabezpečiť dostatok denného svetla, napríklad aj odostrieť závesy aj keď je vonku škaredo, a minimálne pred spaním vyvetrať a navodiť v izbe pokojnú atmosféru. Stlmiť svoje okolie, svetlá a obrazovky (áno, aj mobilné – toto som si zatiaľ neosvojila, rada si „e-čítam“ pred spaním), spomaliť a venovať sa pred spaním oddychovým činnostiam – napríklad čítaniu, počúvaniu hudby, meditácii či modlitbe, a vytvoriť si tak pred zaspávaním určitú rutinu, ktorá nám bude podvedome avizovať, že sa blíži čas oddychu či spánku. Zároveň nám pomôže vyčistiť si hlavu od vtieravých myšlienok, ktoré nám po celom dni, prípadne pred tým nasledujúcim ešte víria hlavou. Mne napríklad pomáha spísať si to alebo sa z toho vypísať (týmto pozdravujem svojich „e-priateľov“ J a ďakujem im za ich čas a trpezlivosť). Ak nezaspíme do pol hodiny, odporúča sa vstať a do postele sa vrátiť, až keď sa človeku opäť začne chcieť spať. Ideálne v tú istú noc. 😊 Ak problémy pretrvávajú, povedzte o nich a o ich svojmu lekárovi.
Pomáha aj znížiť stres. Vyhýbať sa mu, pokiaľ je to možné, a ak nie je, naučiť sa ho spracovávať, či už pozitívnym myslením, obľúbenými voľnočasovými činnosťami, alebo rozhovormi s priateľmi alebo odborníkmi, psychológom či psychiatrom. Výborným tipom sú aj rôzne relaxačné techniky – joga, meditácia, akupunktúra, reflexná masáž, čítanie, počúvanie hudby na príjemnom, pokojnom mieste, prechádzky v prírode a podobne. Mne sa zatiaľ najviac osvedčilo vyrozprávať, „vyčítať“ (niekedy len „vypozerať“) alebo „vymasírovať“ sa z toho.
Vyvážená, zdravá, pestrá a výživná strava robí tiež svoje. Na druhej strane, keď je človek unavený, tak aj varenie môže predstavovať namáhavú činnosť, u mňa dokonca aj bez prítomnosti únavy. 😊 Aj tu existujú riešenia. Niekomu vyhovuje navariť si viac jedla naraz, keď je práve vo forme, a zamraziť si ho na „horšie“ časy. Niekto iný preferuje najesť sa mimo domova alebo si dať zabaliť zvyšok porcie či dať si jedlo domov doniesť, prípadne si kúpiť už nakrájanú zeleninu, syr a podobne. Vhodné je jesť priebežne počas dňa, hoci aj malé porcie. A opatrne s doplnkami stravy – niektoré nemusia byť vhodné práve pre vás – oplatí sa poradiť s odborníkom alebo rozumnými spolupacientmi. Osvedčil sa mi prístup „žiaden extrém nepomáha, skôr vyčerpáva“.
Riaďte sa hlavne zdravým rozumom
Pomôcť môžu aj praktické tipy, ako využívať energiu rozumne, aby nám vydržala čo najdlhšie. Napríklad tak, že budeme plánovať dopredu, ideálne s dostatočnou časovou rezervou (pre mňa absolútna nevyhnutnosť, sine qua non, ak sa nechcem zbytočne vystresovať hneď na začiatku dňa či týždňa) a do svojho plánu zaradíme aj čas na oddych. Rozdelíme si domáce povinnosti na viackrát (vyluxovať byt na jeden záťah naozaj nemusí byť dobrý nápad, ale niekedy ani vyložiť naraz všetky kufre po dovolenke) alebo medzi viacerých členov domácnosti (domáci maznáčikovia môžu dostať výnimku). Nie je hanba poprosiť o pomoc pri upratovaní, nákupoch či starostlivosti o deti či domácich miláčikov blízkych či priateľov. Pomáha tiež usporiadať si veci doma tak, aby boli na dosah, robiť len jednu činnosť a nie desať naraz. Táto ženská prednosť je dosť kontraproduktívna. Využite to, že niektoré činnosti sa dajú vykonávať posediačky. Toto mi doteraz samej nenapadlo, napriek tomu, že som už mala zlomenú nohu a viem, že napríklad bielizeň možno žehliť či skladať aj posediačky. Ideálne je žehleniu sa úplne vyhnúť. Nebojme sa požiadať o pomoc – a ak naši blízki z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov nemôžu, možno existujú ďalšie spôsoby, ako si pomôcť. Ak je to finančne schodné a dostupné, je možné si napríklad nakúpiť online a nechať si nákup či jedlo doviezť alebo si objednať výpomoc s domácimi prácami. V neposlednom rade je dôležité si určiť priority – menej dôležité veci možno odložiť a rôzne činnosti predeľovať oddychom. A v prípade únavy sa zastaviť a oddýchnuť si skôr, ako nás únava položí na lopatky, veď ktovie prečo bolesť za lopatkami bola a je môj pravidelný spoločník? 😊 Platí to doma, rovnako ako pri práci. Týmto si aj trénujeme citlivosť na signály vlastného tela, ktoré sme predtým v každodennom strese, pri práci, ktorá vraj nepočká, a popri „behu života“, ktorý sa valil rýchlejšie, než sme stíhali bežať, úspešne prehliadali. 😊
Apropo, práca počas alebo po ukončení liečby je samostatná téma. Niektoré firmy a zamestnávatelia však umožňujú dočasný alebo trvalý čiastočný úväzok, resp. úpravu pracovných hodín, pracovnej náplne či pracovného zaradenia tak, aby sme sa mohli vyhnúť napr. 
dopravnej špičke, znížiť množstvo pracovných povinností. Hoci to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, takéto riešenia sú ústretové nielen pre pacientov, ale v konečnom dôsledku z nich profituje aj zamestnávateľ – môžeme takto byť výkonnejšími, než ako keby sme sa vrhli do práce po či popri liečbe na plný plyn, no po krátkom čase by sme zistili, že na to nestačíme. V každom prípade by sme mali mať možnosť pracovať, ak sa na to cítime alebo nepracovať, ak nám to aktuálne zdravotný stav neumožňuje (a zároveň tak nevyjsť na psí tridsiatok). Dôležité je tiež naučiť sa odfiltrovať komentáre okolia, bez ohľadu na ich dobrý či iný úmysel, najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorí sú v oblasti onkoochorenia, zvládania dôsledkov liečby a návratu do života, nepoškvrnení teoretici.
Aj denník pomôže
Pri zavádzaní zmien vo svojom živote je potrebné učiť sa trpezlivosti. Je to náročný tréning – veľa vecí je v našom živote s chorobou či po nej inak, všetko chce svoj čas a platí tu dvojnásobne, že pomaly ďalej zájdeš. Snaha osvojiť si všetko a hneď by mohla napriek nášmu prvotnému entuziazmu pocity únavy zvýšiť – a to zotaveniu tela a duše nepomáha. Lepšie je počúvať svoje telo, dať si ľahké a realistické ciele a za úspech sa odmeniť. A ak vidíme, že sa nám dosahovanie nastavených cieľov dlhší čas nedarí, nesnažme sa problémy zvládnuť samy, hovorme o nich, o svojich pocitoch (aj o pocitoch únavy) s niekým, komu dôverujeme – s priateľmi, spolupacientmi, psychológom, lekárom, v rámci podporných skupín, alebo aspoň so svojím denníkom. Čokoľvek, čo nám prináša uvoľnenie a pokoj mysle, je pre nás dobré.
Stanka