Kategória: Blogy
21. apríla 2016

Blog Lucie Blažkovej: Tempo sa zvyšuje

Anička, špeciálna pedagogička, mala kanceláriu hneď vedľa mňa. Milo ma privítala a ja som si ju hneď obľúbila. Vtedy som ešte nevedela, že je už niekoľko rokov vdova. Jej manžel mal v hlave neoperovateľný nádor. Trpká skúsenosť ju obrala o všetky ilúzie, zostala sama s dvomi deťmi a veľkým rodinným domom. V jej tvári ešte vidno bolesť, ktorú si so sebou nesie celé tie roky.


S kolegami (Lucia druhá zľava)

Počas môjho pôsobenia v poradni som sa stretla s rôznymi ľuďmi a ich životnými príbehmi. Nad niektorými človek premýšľa ešte večer doma, keď už váš pracovný čas skončil. Najviac ma dojímajú deti, o ktoré sa rodičia z rôznych dôvodov nemôžu alebo nevedia postarať. Možno je dobre, že sa mi nepodarilo zamestnať sa v detskom domove, kde som si hľadala miesto psychologičky. Napriek tomu som sa ani v poradni nevyhla takýmto detským osudom. Jeden deň počúvate matku, ktorá tvrdí svojej dcére, že ju nikdy neopustí a druhý deň tú istú dcéru odvážajú sociálni pracovníci do detského domova a vy nezmôžete nič. Darmo sa hovorí: prácu si domov nenos. Nedá sa zanechať všetko za dverami kancelárie, odosobniť a tváriť sa nezúčastnene. Práca s ľuďmi si bude vždy vyžadovať viac. Nielen cez týždeň, ale aj cez víkend som myšlienkami riešila napríklad nejaké problémové dieťa v škôlke a vedzte, že je to dosť náročné vyriešiť tak, aby všetky strany boli spokojné. A ešte z toho musíte napísať správu rodičom, správu do škôlky a venovať čas, ktorý už aj tak nemáte, nahadzovaním všetkých aktivít do evidenčného systému. Potom rozmýšľate, čo z toho by ste mohli urobiť doma, aby sa to všetko stihlo. Doma si z posledných síl opakujete učivo základnej školy s vaším dieťaťom, medzitým niečo hodíte do práčky, nachystáte večeru a prehodíte pár slov s vyčerpaným manželom. Ráno vás aj tak prebudia výčitky, že ste mohli urobiť viac. Mohla som ešte včera vyžehliť bielizeň alebo dopísať tú správu…

Poznáte „Štyri dohody“ v ponímaní Jaroslava Dušeka? Štvrtá dohoda znie: Vždy robte všetko tak, ako najlepšie viete. To znamená, nie menej, ale ani viac. Nemať výčitky, pretože v daný okamih ste spravili všetko, čo ste mohli. Nie sme tu preto, aby sme obetovali svoju radosť alebo život. Ak máme skutočne radi to, čo robíme, tak to prirodzene robíme najlepšie ako vieme. Nejde to robiť ešte lepšie.

Svoju prácu som robila rada a neviem presne kedy sa to stalo, že som prekročila svoje hranice. Zrejme sa to udeje vtedy, keď niečo MUSÍTE urobiť. Všade horí nejaký termín dokedy musíte urobiť toto alebo tamto, no nakoniec hrozí, že vyhoríte vy.

Rozmýšľala som ako z toho von, ako mám vystúpiť z toho roztočeného kolotoča? Som predsa aj matka, mám doma dve deti, ktorým sa treba tiež venovať. Od pradávna to tak bolo. Rola matky si vyžaduje viac ako len starostlivosť o deti a domácnosť. Od milujúcej matky sa očakáva najmä sebaobetovanie. Nechcela som poľaviť z roly milujúcej a obetavej mamy v prospech roly zamestnankyne. Na druhej strane som túžila po sebarealizácii. Takúto dilemu rieši v dnešnej dobe asi každá emancipovaná žena, ktorá chce plniť očakávania všetkých úloh na sto percent. Spojenie kariéry s rodinou a nespočetné požiadavky na dnešnú ženu kladené však vedú k trvalému stresu. Ženy na to nie sú stavané. Mali by byť jemné, láskavé, milujúce a nie silné, statočné a bojovné. Na to sú predsa evolúciou prispôsobení muži, no nie?