Píše Ingrid: Fontána pre Amazonky
Chystá sa fotenie Amazoniek, blíži sa dátum 8.máj 2017. Ako nová členka by som sa mala tešiť, veď ešte som na fotení nebola, ale pravda je taká, že masové akcie nemám v obľube. Aspoň doteraz to tak bolo. Deň D sa pomaly blížil a narastal aj počet žien, ktoré sa na Zlet Amazoniek prihlasovali. Ešte 3. mája som bola presvedčená, že nikam nejdem, tobôž, keď som sa dozvedela, že prihlásených je už 54 Amazoniek!
Vlasy mi stáli dupkom a ego ma tľapkalo po pleci, že neísť bolo to najlepšie rozhodnutie. Napokon však zaúradovali kamarátky. Hneď dve ma presvedčili, že ísť musím – moja Aďka a Martuška, jedna z Hodruše-Hámrov a druhá z Galanty. Vraj ak ony môžu docestovať z oveľa väčšej diaľky, tak ja zo Senca by som sa veru mohla uráčiť. Evke som sa nahlasovala na poslednú chvíľu, však sa ma tiež prekvapene pýtala, kde som zaspala. 🙂 Viem to však vysvetliť. Asi sa mi predsa len nechcelo ísť medzi pacientky, ktoré ešte nepoznám, možno za tým bola aj nechuť pripomínať si svoju diagnózu a určite aj averzia voči masovým akciám. Vlastne, z každého rožku trošku. Napokon som sa však rozhodla na Zlet Amazoniek prísť.
Stretli sme sa s Andrejkou pred Divadlom Malá scéna a vošli sme dnu. Vo vstupných priestoroch s kaviarničkou už bolo dosť veľa dievčat a žien. Priestor to nebol veľký, no dodnes premýšľam nad tým, ako sa nás tam napokon toľko mohlo pomestiť!
Veď okrem viac ako päťdesiatky Amazoniek tam boli aj vizážisti z Dermacolu (so stoličkami, farbičkami, kufríkmi a neviem ešte čím všetkým), ktorí sa podujali skrášliť naše už aj tak pekné tváričky (čo si budeme hovoriť, krásne sme aj bez šminiek). Na začiatku sa každá Amazonka zaregistrovala pri Evke Bacigalovej (poriadok v papieroch musí byť) a dostala malú brošničku – mazáčky (rozumej: tie skôr diagnostikované) mali červenú a my nováčikovia bielu. Bol to skvelý nápad. Veď už podľa farby brošničky som hneď vedela, v akej fáze liečby sa kto nachádza a tiež, že je medzi Amazonkami nový. A tak, ak sa niektorá pacientka potrebovala poradiť s tými skúsenejšími, stačilo sa pozrieť na brošňu a vedela, s kým sa pustiť do debaty.
Pred vizážistami z Dermacolu sa vytvoril dlhý, ale našťastie trpezlivý rad žien čakajúcich na líčenie. Ideálny priestor na zoznamovanie, rozprávanie svojich osudov alebo obyčajné klábosenie. To, čoho som sa tak obávala, sa nestalo. Budete sa možno čudovať, ale naozaj sme nehovorili len o chorobe, ale oveľa viac o úplne obyčajných veciach, na míle vzdialených od ťažkého ochorenia.
Práve v skupinke, ktorá ľahko neorganizovane čakala, kedy sa dostane pod ruky vizážistov, sa odohralo viacero priam neskutočných vecí:
Keď sme sa stretli so starými kamoškami a zoznamovali s novými, objímali a bozkávali sme sa na líca 🙂 Keď sme debatovali, boli sme na sebe nalepené, lebo miesta bolo málo.
Pre tie, čo vizážisti práve líčili, sme vždy odložili aspoň kúsoček zákusku, ktorý sa nám zdal byť vynikajúci, aby sa jej určite ušiel.
Rozprávali sme sa, ako keby sme sa poznali sto rokov. V čom je to pre mňa netradičné?
K bodu 1. Doteraz som sa objímala a bozkávala na líce len doma s blízkymi, s kamarátkami tuším že vôbec nie (alebo iba v prípade, ak sme sa naozaj dlho nevideli). Keď sa stretnem s Amazonkou, bozkávame sa na líce automaticky a vôbec nad tým nerozmýšľame. To hovorí veľa o našej blízkosti.
K bodu 2. Prekonala som svoje obavy zo situácie, keď stojím vedľa druhého človeka tak blízko, až cítim, čo mal na raňajky. A predstavte si to! Žiadne zlé energie či iné negatívne neviditeľné veci sa na mňa nelepili. A viete prečo? Žiadne tam neboli.
K bodu 3. Jedna bezlepková torta bola naozaj vynikajúca! Chránila kúsok z nej som vlastným telom pre Martušku, kým sa maľovala. Toto tiež neurobíte len tak pre hocikoho. 🙂
K bodu 4. Už ste sa rozprávali s ľuďmi, ktorých ste len tak stretli na ulici a zistili ste, že sa máte o čom baviť a vôbec to nie je trápne? Stáva sa to síce aj v reálnom živote, ale nie často.. V tomto priestore to však bolo prirodzené, uvoľnené a spontánne, ako keby sme sa naozaj poznali sto rokov, no témy na rozhovory sa stále nemíňali.
Po skrášľovaní nasledovalo hromadné presúvanie Amazoniek k fontáne pred Slovenským národným divadlom. Zo starších fotiek viem, že fontána 8. mája už chrlila vodu, tentoraz však bola tichá a bez vody. Zamrzelo nás to, ale nepokazilo nám náladu, veď nás bolo tak veľa, že sme aj tak celú fontánu zakryli. 🙂 Ďalšie fotografie vznikali na Starom moste a v Botanickej záhrade. Fotograf Noro Mészároš aj s asistentom Peťom mali obrovskú trpezlivosť s takým veľkým davom žien.
Na chvíľu ma prepadol ďalší môj známy kamarát strach – veď ja sa predsa neviem usmievať na povel. Medzi Amazonkami som však zistila, že to vlastne vôbec nie je problém. Veď ak nechceš, tak sa neusmievaj. Rob to, čo cítiš a tvár sa ako len chceš. Noro nám len povedal, aby sme sa prirodzene rozprávali a vzápätí cvakal jeho fotoaparát. Nebyť toho, ani si neuvedomujem, že nás fotografuje. Práve v takých momentoch vznikajú najúžasnejšie momentky. Žasla som, keď som na jednom zábere zbadala svoj zubatý úsmev. Veď doteraz som žila v tom, že ja sa od ucha k uchu usmievať ani nedokážem. 🙂
Oficiálna časť Zletu Amazoniek sa skončilo až okolo štvrtej popoludní. Mýlite sa však, ak si myslíte, že sme sa hneď rozutekali domov. Kto mohol a naozaj sa neponáhľal na vlak, zapadol do niektorej skupinky. Tá naša pokračovala nakupovaním oblečenia. Nuž čo, veď sme len ženy. 🙂 Aj to je ďalší dôkaz toho, že nešlo len o stretnutie kvôli fotografovaniu. Bol to pre nás príjemne prežitý deň plný spoznávania nových ľudí aj s čerešničkou na konci – nakupovaním. Nádhera. 🙂
Evka Bacigalová, viem, že už sa združenie Amazonky rozrastá do rozmerov, o akých sa asi ani tebe nesnívalo. Na pravidelný Zlet Amazoniek chodieva každý rok viac ľudí. Najprv vás bolo desať, pred rokom 27 a v roku 2017 nás prišlo 54 z celého Slovenska!!! Videla som chvíľami trochu strach v tvojich očiach, keď sa tá masa začala schádzať, ale chcem ti povedať, aby si sa nebála. Aj vďaka tebe funguje skvelá vzájomná pomoc pacientok s tou istou diagnózou. Aj keď ti to možno nepovieme často osobne, sme ti vďačné za to, že sa môžeme stretávať, navzájom si radiť alebo len tak spolu byť. A chápem, že logisticky utiahnuť akcie, na ktorých sa zíde toľko ľudí, je veru riadna fuška. Tak len napíšem, KLOBÚK DOLE, EVI. 🙂
A aké sú moje bonusy z tohtoročného 8. mája? Hrôza zo stretnutia s takým množstvom ľudí zo mňa opadla len čo som prekročila prah divadla. Strach z tlačenice a blízkosti negatívnej energie sa nekonal. Podľa mňa Divadlo Malá scéna v ten deň energeticky lietalo v oblakoch, toľko pozitívnej energie tam bolo. Cítila som ju ešte na druhý deň v práci, však som sa celý deň usmievala ako blbeček len tak sama do monitoru počítača. 🙂
Ak si medzi nás neprišla práve ty, čo čítaš tieto riadky, lebo čelíš podobným strachom a obavám, chcem ti len poradiť, aby si sa nebála. Zlet Amazoniek bola dávka pozitívnych emócií, spoznávanie nových ľudí s príbehom podobným tvojmu, objavovanie blízkych medzi tými, ktorých si dovtedy vôbec nepoznala. Práve tu sa rodia veľké priateľstvá. Ja som ich už pár objavila…