“Volám sa Lívia. Som osoba, ktorá vždy veľa športovala, zdravo sa stravovala a užívala si život. V roku 2017 som si nahmatala hrčku na prsníku, ktorá sa však časom vytratila. Od vtedy som si pravidelne robievala samovyšetrenia a chodievala aj na preventívne prehliadky k lekárovi. Začiatkom roka 2020 som si nahmatala hrčku, opäť na ľavom prsníku a myslela si že je znovu tukového charakteru. Dlhšiu dobu som prechádzala stresovým a emočným vypätím a až neskôr som spozorovala, že hrčka je väčšia, rozrastá sa a je aj na inom mieste ako pôvodne. Navštívila som môjho lekára, ktorý mi urobil prehliadku, sono prsníka a rovno poslal na ďalšie vyšetrenia.
Diagnózu, že mám rakovinu som sa dozvedela veľmi netradičným spôsobom a to cez telefón. „Je mi to ľúto, máte rakovinu musíme vás operovať“ – povedal doktor. Pri tejto vete som sa úplne zrútila. Moja hlava nedokázala spracovať informáciu ako ja 31 ročná žena môžem dostať rakovinu. Dva týždne som plakala, prestala chodiť do práce a utápala som sa v žiali. Moje myšlienky boli veľmi pesimistické a uvažovala som nad rôznymi scenármi, ako to ukončiť. Mám šťastie, že mám úžasnú rodinu a kamarátky. Práve oni mi dali všetku podporu a odvahu a silu, aby som to nevzdala. Ani neviem, čo úplne nastalo, no niečo sa vo mne zmenilo a ja som celkovo otočila pohľad na danú situáciu. Pochopila som, že všetko závisí odo mňa, že keď budem chcieť, všetko zvládnem.
Moja racionálna stránka nastúpila až po akceptácii verdiktu. Na začiatku liečby som si povedala, že chcem žiť život ako predtým i keď som nevedela čo všetko to obnáša.
Masektómia prsníka bola prvá časť etapy liečby, ktorou to zďaleka nekončilo. Dostala som kompletný balíček. Po operácii mi bola nasadená 5-mesačná chemoterapia (najprv silná, potom slabšia). Tým, že mi bol zistený aj receptor HER2+, som dostala biologickú liečbu, ktorá trvala jeden rok. Po chemoterapii som absolvovala rádioterapiu, ktorá zahŕňala 15 ožiarení. Keďže som hormonálne pozitívna, moja liečba dodnes naďalej pokračuje v hormonálnej terapii.
Najtraumatizujúcejšia časť celého obdobia bola pre mňa strata vlasov o ktoré som prišla na oslave svojich 32 narodenín. Bol to iný typ bolesti, emočný, ďalšie precitnutie toho, že som skutočnej chorá, že to nekončí len odstránením prsníka. Bolo to náročné a ťažké obdobie. Tak ako pre mňa tak aj pre mojich najbližších. Do celého procesu vstupuje veľa prekážok ktoré musíte neustále prekonávať a dajú zabrať. Či už je to strata prsníka, vlasov alebo prevracaných dní. Celá liečba je náročná hlavne na psychiku. Pochopila som, že v celom procese je najdôležitejšia hlava.
Našla som v sebe obrovskú silu žiť a bojovať. Aj keď to nebolo vždy jednoduché povedala som si, že je to len dočasne a bude zas dobre.
Počas celej mojej liečby som pracovala a športovala aj keď moje výsledky neboli najlepšie. Práve tieto aktivity mi pomáhali byť v mojom nastavenom režime režime „normálneho“ života.
Rozhodla som sa otvorene hovoriť o svojej diagnóze práve preto, aby to pomohlo niekomu možno v podobnej situácii, ako som bola vtedy ja. Začala som otvorene písať o tom čím si prechádzam na sociálnych sieťach @liliacik. Práve písanie sa stalo pre mňa oslobodzujúce a zároveň mi to dodalo ešte viac síl. Rôzne životné situácie dokážu spojiť ľudí a vy si vtedy uvedomíte, že v tom nie ste sama. Vďaka tomu, že som sa o svoju cestu s touto zákernou chorobou začala deliť na internete, podarilo sa mi nájsť fantastickú online podporu od žien, ktoré si týmto prešli.
Po diagnóze sa jednoznačne zmenil môj pohľad na život a s ním aj životné hodnoty. Rakovina zmení človeka. Tak ako z vonka, tak i z vnútra. Naučí vás veľa. O živote, osebe samom, zistíte, čo všetko dokážete. Ukáže vám tie najtemnejšie stránky, ale za to aj radosť v maličkostiach, ktoré boli dovtedy neviditeľné. Začnete sa na život pozerať inak. Prestala som veci brať ako samozrejmosť a skutočne si užívam každý jeden deň. Dá sa povedať, že žijem vedomý život tu a teraz. So všetkým čo mi poskytuje.”
Môj Instagram: www.instagram.com/liliacik