„Keď sa stretneš so zlom, premeň ho na svoju cestu..“ slová z jedného podcastu, ktoré sú pre mňa tak veľmi silné. Hľadala som ju dlho, našla, opäť stratila a blúdila, až som ju našla znova. Možno len na chvíľu, možno na stálo. Ktovie. Ale už viem, že je v poriadku občas zablúdiť. O to krajší je návrat k sebe. K tomu peknému, čo v sebe mám ja, ty a aj ona. Všetky.
V marci 2023 som si vypočula vetu, ktorú ani jedna z nás počuť naozaj nikdy nechcela. Máte rakovinu. Prosím? Veď mám len 29 rokov. A bolo. Facka, ktorá ma položila na kolená. Čo teraz? Mala som pocit, že si konečne budujem život, po akom túžim a teraz oň prídem? Len tak? Chaos a beznádej. Rakovina bolí. Bolí šialene. Ale asi viac psychicky, aspoň ja som to tak mala. A kdesi stále mám.
Popravde si na cestu domov z nemocnice po oznámení diagnózy ani nepamätám. Vedela som len jedno, že musím urobiť zatiaľ najťažšiu vec v mojom živote. Povedať to rodičom. Povedať im, že asi umriem, že som ako dcéra úplne zlyhala. A potom to povedať aj mojim najbližším kamarátkam.
Pocit, že som zlyhala bol nesmierne silný. Prijať a priznať svoju slabosť pred ostatnými, najmä blízkymi, bolo pre mňa omnoho ťažšie než prijať, že mám rakovinu. Nejakým čudným spôsobom mi to bolo jedno, zároveň som mala obrovský strach. Vytesnila som to. Chcela som len jediné, dokázať sebe a ostatným, že ja nebudem tá čo to vzdá a že sa vyliečim. Možno to bola hra ega, možno odmietanie reality, možno tá bolesť ktorú som videla v očiach ľudí ktorých milujem. A teraz? Stále som tu. Usmiata, vďačná, tá istá žena no niekde úplne iná.
Spočiatku som bojovala. Odmietala, plakala, nadávala, hnevala sa. Na celý svet ale najmä na seba. Ale myslím si že všetko, čo nám do života príde – áno aj to zlé, príde práve vtedy, keď sme pripravení to zvládnuť. Pripravení prijať svoju cestu. Teraz, s odstupom času si už dovolím byť na seba hrdá za to, že som to nevzdala. Dovolila som si otvoriť sa sama pred sebou, aj pred inými ľuďmi. Prijať sa taká aká som. Aj s rakovinou. Znie to ľahko, viem, bolo to náročné. A stále sa učím, ale práve toto mne pomohlo. Urobiť si limonádu, keď mi život ponúkol najkyslejšie citróny. Dovoliť si smiať sa kedy chcem, plakať keď potrebujem, ostať sama doma a nehovoriť s nikým keď nechcem. Uviazať si šatku na akýkoľvek spôsob, obliecť pekné šaty, kúpiť kvety a rozdávať objatia každému, kto to potrebuje. A hlavne som si konečne dovolila pýtať si pomoc, priznať si keď nevládzem a že je to úplne v poriadku. Nemusíme byť tie dokonalé stvorenia ktoré nikdy nie sú unavené a všetko zvládajú. Sama som ňou chcela byť, och a ako veľmi. Teraz už viem, aké krásne je dovoliť si nebyť dokonalými.
Raz možno pospájam všetky svoje zápisky zo života, o akom sa mi naozaj nesnívalo, počas rakoviny. Zatiaľ nemám odvahu pustiť sa do čítania, ešte to príliš bolí.
Možno to raz niekomu pomôže rovnako, ako pomáhalo mne vidieť ženy, ktoré si rakovinou prešli a stále dokážu mať krásny život a žiariť. Ľúbiť sa. Nájsť partnera. Veľmi som chcela byť jednou z tých žien, ktoré vedia podať pomocnú ruku iným aj keď sú sami na dne. Myslím, že toto ma hnalo tiež vpred.
Držala som si v hlave obraz seba aká budem, keď to všetko zvládnem. Vedomie, že život naozaj nekončí rakovinou a môže byť po nej alebo s ňou stále svojim spôsobom pekný. Že sa to dá. A naozaj sa to dá!
Teraz si dovolím priznať a poďakovať si, že áno, som silná. Silná ale nežná zároveň. Už nepotrebujem skrývať svoju slabosť, alebo strachy. A možno práve v tomto tkvie naša sila. My ženy vieme byť naozaj silné, len o sebe často pochybujeme.
Tak ja ti len chcem popriať okrem zdravia najmä to, aby si v sebe našla to svetlo, silu, krásu, ktoré v sebe máš. Som si tým istá. A ak ti to ešte nikto nepovedal, som na teba hrdá. Už len za to, že si to nevzdala. Láska lieči. Najmä tá k sebe.
Moja doktorka mi hneď na začiatku povedala nádherné slová. „Ľúbte sa. Obijmite, pochváľte. Doprajte si viac lásky než predtým.“ Och, áno! Aj v tých najťažších chvíľach je možné nájsť to malé krásno niekde hlboko ukryté. Pod veľkou kopou strachu, úzkostí, bolestí a beznádeje. Toto všetko mi trvalo dlho, bála som sa, ako veľa mi rakovine uberie zo života, a že mi ho vlastne vezme celý. Vlasy, prsia. Pocit ženy. Áno, vzala. Vlasy mi už krásne rastú, dokážem sa na seba pozrieť v zrkadle, a poznám svoju hodnotu. Je to síce ešte len necelý rok od diagnózy, no viem, že ma dostala na miesta, o ktorých som netušila že existujú. Zlé aj dobré. Pritiahla som si do života ľudí, ktorí ma inšpirujú a majú v sebe niečo, o čom možno ani sami nevedia, a možno nevedia ani ako veľa mi pomohli aj keď som im to povedala. Prišla som o kamarátstva o ktorých som si myslela že sú úprimné, no neboli. Bolelo ma to veľmi, veď predsa nemôžem za to, že som ochorela. Ale aj toto som sa postupne naučila prijať a nehnevať sa. Ani na seba, ani na nich. Odpustiť a pustiť. Ľudia prichádzajú odchádzajú a je to v poriadku. Nie je to nikoho chyba. Je to život. Keď niečo odíde, nahradí to niečo lepšie. A ver mi, po tom všetkom, čo mám za sebou, je to tak.
Uverila som v zázraky a oni sa začali diať. A viem, že ešte neprestali. Posielam ti objatie a prosím nikdy nezabúdaj, že v tom naozaj nie si sama.
Dont be perfect, be you ♥️”