Do poradne som nastúpila tesne po tridsiatke. Každý mi k narodeninám želal, nech sa mi v práci darí a pre mňa to bol vtedy ten najkrajší darček.

„Tak to miesto je vaše,“ ozval sa v telefóne hlas riaditeľky Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.

„Veľmi pekne vám ďakujem, že ste si ma vybrali, ani neviete ako ma to teší,“ povedala som. Naozaj som sa tešila, konečne po roku hľadania práce sa zamestnám. Bol to ešte lepší pocit, ako keď mi do rúk odovzdali červený diplom.

Povedali: „Mgr. Lucia Blažková…“ a v tom som okrem svojho mena počula v pozadí plač dvojtýždňového Matúška rozliehajúci sa promočnou sálou, v ktorej bolo istotne tak tridsaťpäť stupňov.

„Určite je už hladný,“ som si pomyslela dúfajúc, že ešte chvíľu vydrží. Pre istotu som však mala mlieko odstreknuté, aby mu Majo mal čo ponúknuť, ak by si to s tým počkaním na mamu rozmyslel. Bolo to naozaj najkrajšie obdobie môjho života.

Tri roky rodičovskej dovolenky ubehli ako voda a ja som sa už tešila do práce. No po roku bezúspešného hľadania som sa začala už obávať toho, že môj červený diplom si nakoniec akurát tak môžem zavesiť niekde doma na stenu a dívať sa naň. A budem musieť nakoniec robiť prácu, čo ma nebaví. Pracovné skúsenosti som mala len z brigád v stávkovej kancelárii. Tiež to bolo niekedy čisté „psycho“, keď niekto prišiel podať tiket tesne pred uzavretím zápasu a ja som to nestihla nahodiť. Niekedy som využila príležitosť a pri podávaní zápasov som ako bonus rozdávala dotazníky k mojej seminárnej práci o gambleroch.

Jedného dňa som v zúfalstve zavolala do Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, či naozaj nemajú voľné miesto, napriek tomu, že asi pred pol rokom mi stadiaľ prišlo zamietavé stanovisko. Náhodou vtedy telefón zdvihla riaditeľka a náhodou aj voľné miesto mali a pozvala ma na pohovor.

„Viete, ale tu treba makať. Vyšetriť dieťa na dva maximálne trikrát a do dvoch týždňov napísať správu. Zvládli by ste to?“ Pozrela na mňa.

„Čo by som nezvládla. Veď mi snáď niekto poradí a ja sa predsa učím rýchlo,“ pomyslela som si.

Konečne som sa mohla začať realizovať. Vyskúšať si aj praktickú stránku päťročného teoretického ukladania množstva informácií. Ani si neviete predstaviť, koľko teórií je napríklad na pamäť. Mne slúžila vždy dobre a konečne som si tie nadobudnuté vedomosti mohla ísť overiť do praxe.

Nastúpila som koncom augusta na plný úväzok do celkom mladého kolektívu. Moje dve kolegyne psychologičky, Terezka a Slávka, sa mi hneď v prvý deň pozdávali ako dobrá partia. Boli v mojom veku. Paľo s Filipom boli psychológovia na polovičný úväzok. Boli sme výborný kolektív. Potvrdila nám DSC_0467to aj naša riaditeľka, ktorá si s nami všetkými, po roku od môjho nástupu, potykala.

Slávka mala na sebe červené šaty, ktoré na jej štíhlej postave hneď pútali pozornosť.

„Nechceš kávu?“ ponúkla sa, že mi uvarí svoju.

„Áno, ďakujem. Zajtra si prinesiem vlastnú,“ povedala som.

„Spravíme si kávu a môžeme ísť ku mne do kancelárie. Oboznámim ťa s tým, ako to tu chodí“. V kancelárii vytiahla celý makovník, ktorý zapíjala horúcou kávou. Každé ráno, skôr než sa vrhla do práce, v spoločnej kuchynke zjedla bohaté raňajky a o dvanástej už bola znovu hladná. Dodnes netuším, kam sa všetko jedlo v jej útlej postave ukladalo. Zatiaľ, čo ja som si dávala šaláty na rôzne spôsoby, ona si bez výčitiek objednala zabíjačkové menu. Po obede sme si ešte zaobstarali niečo sladké ku káve. Po dvoch diagnostikách doobeda sme potrebovali nabrať energiu na poobedňajšie terapie, písanie správ, vyhodnocovanie testov alebo skupinové stretnutie s deťmi.

Aj ja som dostala vlastnú kanceláriu, počítač, ale hlavne ten očakávaný status psychologičky. „Takže nakoniec ten diplom dobre využijem,“ pomyslela som si.

Nastúpila som po kolegyni, ktorá tam pracovala niekoľko rokov. O to väčšiu zodpovednosť som cítila. A tak som sa vrhla do práce.