Jedno z najkrajších období môjho života bolo práve po druhom pôrode, keď sa nám narodil Matúško. Hormóny šťastia mi po pôrode zaplavili celé telo aj myseľ a navyše som bola čerstvou absolventkou psychológie. Mala som rodinu, po ktorej som vždy túžila.

Hovorí sa, že človek si neuvedomuje aké má šťastie, až kým sa nestane nejaké nešťastie. Ja som si vtedy veľmi dobre uvedomovala, že toto je ten idylický obrázok šťastného rodinného života, ktorý nám mohli mnohí závidieť. No netrvalo dlho a rodinnú idylku narušil pocit strachu a neistoty. Najskôr o zdravie detí, potom o manželovo a nakoniec aj o moje. Ak už to tak musí byť, tak som dnes vďačná, že sa to nedeje naraz, ale postupne.

Každý rodič sa obáva o zdravie svojich detí. Stačí len zvýšená teplota a sme z toho nešťastní, zvlášť, keď malé dieťa ešte nedokáže povedať, čo ho bolí. Jedno augustové ráno sa tak bez akýchkoľvek iných príznakov zvýšila teplota môjmu trojmesačnému Matúškovi.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Na pohotovosti mu zistili zápal močových ciest a malú dierku na obličke. Museli sme zostať v nemocnici. Nasledovalo množstvo vyšetrení, ktoré vôbec neboli príjemné. Našťastie nič horšie mu nenašli. Ostali sme evidovaní v nefrologickej ambulancii a pri každej ďalšej návšteve mi tvrdili, že sa dierka zmenšuje. Odvtedy už zápal močových ciest nemal.

Starší syn Majko v tom období nastúpil do prvého ročníka. Do školy sa veľmi tešil, ako aj zo svojho nového bračeka.

“Maminka, kedy budeme mať doma bábätko?” pýtal sa veľmi často.

O to viac som stále myslela na druhé dieťa, aj keď som ešte nemala ukončenú vysokú školu. Bračeka sme mu priviedli na svet presne 19. 6. 2009, mesiac po posledných štátniciach. Do ôsmeho mesiaca tehotenstva musel v brušku počúvať všetky tie teórie osobnosti, vývinové zákonitosti, kognitívne funkcie a mnoho ďalších iných informácií zo sveta psychológie. Hovorila som mu, aby to ešte chvíľu vydržal, že o chvíľu mu dám pokoj. Vôbec ma preto neprekvapilo, keď ako osemnásťmesačný nám s prehľadom a sloňou pamäťou porozprával príbeh o Červenej čiapočke s intonáciou v hlase ako nádejný herec.

No bolesti hlavy, ktorými trpel Majko už od štyroch rokov, sa akosi náhle zhoršili a pridružilo sa tiež vracanie. Najmä pri vypätých situáciách, pri zmene počasia, od únavy alebo po obyčajnej štikútke. Potom sa nám stalo, že Vianoce strávil v posteli s plačom a krikom, až kým nezaspal. Že to nebola náhoda a že sa to dialo práve po Štedrej večeri, viem preto, lebo situácia sa opakovala. Ani tešiť z darčekov sa nemohol. Neváhala som a vybrala som sa k lekárke. Museli najskôr vylúčiť rôzne iné príčiny bolesti hlavy, zobrali mu krv a oboznámili nás s tým, že existujú aj detské migrény. Výsledky vyšetrení nič nepreukázali a tak nás nakoniec poslali na magnetickú rezonanciu. Neurologička si myslela, že za problémami by mohla byť zúžená cievka. Neverila som, že by tam naozaj niečo našli. Volala som o dva týždne po výsledky s tým, že sa to uzavrie ako detská migréna bez zistenia príčiny, veď aj moja mama roky trpí migrénami.

Tak som teda vytočila číslo.

“Dobrý deň, volám pre výsledky z magnetickej rezonancie môjho syna,” oznámila som sestričke.

“Počkajte, pozriem sa.”

Čakala som na upokojujúcu odpoveď.

“Pani Blažková, môžete si po ne dnes prísť? Sme tu do tretej.”

To nebola tá správna odpoveď, čo som čakala.

“Hneď som tam,” vypadlo zo mňa.

Obliekla som deti, seba, nasadla do auta a hneď som u neurologičky čakala na vysvetlenie predchádzajúceho telefonátu.

“Sadnite si,” povedala lekárka.

Majko ostal v čakárni. Sedela som tam s Matúškom v náručí, ktorý v tom čase ešte nemohol chápať vážnosť situácie.

“Nie je to nádor,” to bolo prvé, čo mi lekárka oznámila, aby ma prichystala na niečo iné.

“Môžete byť rada, že nádor sa tam nenašiel. Sú tam však dve cysty. Pineálna cysta a arachnoidálna cysta,” povedala.

“Ak môžete, choďte hneď zajtra na Kramáre za primárom. Možno bude ich bude treba operovať,” oznamovala a vtom mi to došlo.

“Budú mu musieť rozrezať hlavu? Ako mu to mám povedať?” pomyslela som si a začali mi spontánne stekať slzy po tvári. Sestrička intuitívne vzala Matúška k sebe na ruky.

“Myslela som, že tam nič nenájdu,” hovorila som.

Nebola som na takéto správy nachystaná. Prežívali sme predsa také pekné obdobie. Vyšla som z ordinácie a pozrela na môjho malého prváka dúfajúc, že si nevšimne moje obavy.

“Najskôr to nejako ustojím a potom mu to vysvetlím,” hovorila som si sama pre seba.

Pripútala som oboch synov do autosedačiek. Domov som šoférovala s hlavou plnou neistých otázok. V tom ma prerušil policajt s mávajúcou stopkou. Odstavila som vozidlo na kraj cesty, stiahla okienko.

“Cestná kontrola. Ukážte mi doklady od auta, občiansky a vodičský preukaz,” hovorí policajt.

“To nie je možné. Teraz?” pomyslela som si.

Vtom si policajt všimol, že niečo so mnou nie je v poriadku, akoby som ich celkom nevnímala.

“Čo vám je? Veď to je len obyčajná kontrola,” nechápavo na mňa hľadel.

Znova som začala plakať a zúfalo vysvetľovať, čo som sa práve u lekárky dozvedela.

“Tak to ste mali povedať hneď, nebudeme vás tu zdržiavať nejakou kontrolou. Môžete šoférovať?” opýtal sa chápavo.

“Áno, to zvládnem, je to len kúsok.”

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Nastúpila som do auta a v tom som si uvedomila, že Majko to zrejme počul. Keď sme už boli doma, volala som Majovi do práce.

“Čo má v hlave? A čo to znamená?” boli jeho prvé reakcie a ja som počula ako zúfalo narieka. Vedela som, že ho musím upokojiť. Na upokojovanie situácií som v našej rodine ja. Najskôr si celú situáciu emočne odžijem sama, vyrovnám sa s tým a potom môžem upokojovať iných. Vravela som mu, že môžeme byť radi, že to nie je nádor. To jediné mi prinášalo aký-taký pocit úľavy z toho všetkého.

Na neurochirurgii v Bratislave nám primár potvrdil, že to nevyzerá až tak katastrofálne, ale pre pretrvávajúce bolesti a nevoľnosť máme zostať v nemocnici v Trnave na detskom oddelení a tiež vyšetriť zrak, či jedna cysta netlačí na očné pozadie.

“To by už nebolo dobré. Museli by ste sa ihneď vrátiť a museli by sme ho operovať,” povedal primár neurochirurgie.

Nevedela som si predstaviť, že by som s ním mala zostať v nemocnici, keďže som stále dojčila a preto som sa s neurologičkou dohodla, že ak bude očné pozadie v poriadku, pôjdeme domov. V prípade pretrvávania bolestí hlavy sa dopravíme do nemocnice.

Majko sa vraj s tými cystami už narodil a budú ich sledovať, či náhodou nerastú.

Doma sa ma so smutným hlasom pýtal, prečo on musí mať takéto problémy. Prečo on má takú smolu ako vtedy, keď mu v škôlke ležadlo na spanie pricviklo prst. Scéna to bola ako z hororu. Ruku nemohol vytiahnuť, všade plno krvi a prst visel len na kúsku kože. Dve hodiny čakal s rukou obviazanou hore, kým prídeme po neho. V nemocnici ho rýchlo uspali a prst mu prišili. Nechtové lôžko bolo poškodené a tak sme už ani nedúfali, že mu necht narastie. O niekoľko týždňov neskôr mi radostne ukazoval kúsok nechtu, ktorý sa mu predieral kožou. Síce bol deformovaný, ale predsa bol. Majovi tú novinku vtedy oznamoval až do Japonska. V tom čase tam bol na dvojmesačnom školení.

Vtedy som mu vysvetlila, že to, čo sa mu teraz deje, nie je to najhoršie.

“Mnoho detí je na tom oveľa horšie a u teba je ešte šanca, že keď budeš rásť, bolesti hlavy môžu aj ustúpiť a nebudeš musieť ísť ani na operáciu,” snažila som sa ho upokojiť.

O tri mesiace mu mali robiť kontrolnú magnetickú rezonanciu a všetci sme si želali, aby nález bol rovnaký. Ak by nebol, znamenalo by to, že cysty sú v pohybe a už by nám dali len termín operácie. Tesne pred odchodom do Chorvátska som znova vytočila číslo našej neurologičky a tŕpla som.

“Chorvátsko alebo Kramáre?” Blyslo mi hlavou.

Dovolenku sme mali s našimi balkónovými susedmi naplánovanú už pol roka. Dúfala som, že v tej malej hlavičke sa cysty nezväčšili, nie pre dovolenku, ale kvôli nemu. Vtedy som si želala prebrať na seba všetku tú jeho bolesť. Nech nemusí viac v živote trpieť, veď je len dieťa.

“Žiadna dynamika v porovnaní s prvým nálezom,” boli vtedy najkrajšie slová našej neurologičky.

Na tú dovolenku spomíname dodnes ako na jednu z najkrajších.

O päť rokov neskôr mu pri náhodnom vyšetrení nohy našli ďalšiu cystu v stehennej kosti. Na kontrolnom rontgene sme zatiaľ neboli.