Ingrid: Nenávidím vety, ktoré ma majú povzbudiť

Mám 39 rokov, žijem štandardný život v strednej triede, mám dve deti a jedného manžela. 🙂 Ešte pred mesiacom som bola zdravý človek (teda okrem celiakie a alergie), dnes viem, že už nikdy nebudem úplne zdravá. Len dva týždne uplynuli od operácie, pri ktorej mi z ľavého prsníka vybrali nádor. Presnejšie, keďže som puntičkárka, invazívny duktálny karcinóm. Medicínske názvy neznášam, ale volajme veci pravými menami.

Od osudnej stredy (a to som dovtedy mávala stredy rada), keď som sa dozvedela, že hrčkou, ktorú lekári sledovali dva roky (!!), nie je niečo v poriadku, uplynuli len tri týždne. Mám však pocit, že v hlave sa mi hromadí toľko pocitov a emócií ako nikdy v živote. Keby som v tú stredu rovno nenaďabila na Evku Bacigalovú a o siedmej večer jej s plačom nevolala, neviem, kde by som dnes bola. A tak som sa veľmi rýchlo, len pár hodín po vynesení „rozsudku“, pridala k Amazonkám – dievčatám a ženám, ktoré prekonali rovnaké ochorenie a ktoré prežili. Potrebovala som ich vidieť na vlastné oči, aby som sa nepochovávala za živa. Potrebovala som sa dotknúť žien, ktoré sú viac menej v rovnakom veku ako ja, majú deti a vedia, aké to je, byť zrazu onkologický pacient a rozmýšľať, čo sa stane s deťmi a rodinami, keď chorobu nezvládnem.

V utorok 13. decembra 2016, len dvanásť dní po operácii, som sa zúčastnila krstu knihy Onkokamarátky. Odšoférovala som naň, aj keď s rukou ešte meravou a v poľadovici. Nebola to prvá onkologická kniha, ktorá sa ku mne dostala, prečítala som už aj Rok Amazonky. V prvých ťažkých dňoch som ju čítala odpredu aj odzadu, bola mojím nočným spoločníkom, keďže som pár dní po vyrieknutí diagnózy nemohla spávať. Nad niektorými pasážami som revala ako malé sopľavé decko (a tie sople mi fakt tiekli), pretože odzrkadľovali presne moje pocity v danej chvíli.

S Amazonkami som sa však celkom prvýkrát stretla už o dva dni skôr na vianočnom koncerte, ktorý zorganizovali. Aké boli moje pocity? Sú to ženy, ktorým som dovtedy písala a vylievala si svoju zronenú dušu so zmesou pocitov do správ (vďaka ti, drahý FB messenger). Stretnúť ich zoči voči bol však iný zážitok, ako si s nimi „len“ písať. Ani ho neviem celkom pomenovať, ale na um mi prichádza slovo strach. Naozaj. Lebo ony boli usmiate, pozitívne, veselé a šťastné a ja som medzi ne prišla ako klbko nervov s plačom na krajíčku a s pocitom dokelu, toto sú také silné baby. Čo tu robím ja? Toto nedám.

Necítim ani odhodlanie, ani silu a nie som ani trochu veselá či optimistická. Skôr človek pochmúrny, ktorý najprv myslí na najhoršie scenáre a ak sa tie nenaplnia, poviem si, že som vlastne mala šťastie. Môj prvý pocit medzi Amazonkami bol tak naozaj dojem, že medzi ne nepatrím. Aj preto som na ich koncerte bola len krátko a unavená ako po celodennej šichte s lopatou som utiekla domov. A plakala a plakala…

Druhé stretnutie s Amazonkami už pre mňa nebolo také vyčerpávajúce, aj keď som sa znova vytratila skôr s výhovorkou, že som unavená. Bolo to práve na krste knihy. Už som nemala stále nutkanie plakať a dokázala som si odniesť aj trochu pozitívnej energie. Je úžasné, že niekto, kto prekonal také ochorenie, vie o ňom aj písať, zdieľať svoje pocity a pomáhať tak druhým, čo sú len na začiatku cesty. Ako hovorí Eva „cesty s nejasným koncom“.

Moje pocity nováčika ešte nie sú ani zďaleka rovnaké ako pocity mnohých Amazoniek, veď niektoré sú aj tri roky po ukončení liečby. Je však pre mňa dôležité vidieť, že ich neopustil humor a usmievajú sa. Aj keď žijú s vedomím, že choroba sa môže kedykoľvek vrátiť a udrieť v plnej sile. Vážim si ľudí, ktorí dokážu žiť – ako tomu ja hovorievam „na 50 % v hrobe“ – dokážu sa stále smiať a užívať si každý deň. Dokážu žiť s tým, že hoci hneď zajtra sa môže všetko zmeniť.

Táto zmena v rozmýšľaní bude pre mňa asi najťažšou skúškou mojej choroby. Veď som človek, čo má rád všetko pevne v rukách a myslí aj na päť rokov dopredu čo, kde, kedy a ako bude robiť. A teraz mám žiť s tým, že neviem, čo sa stane zajtra a ako sa to zvrtne?

Amazonky to dokážu. To je asi to najsilnejšie, čo som si zo stretnutia s nimi odniesla. Vedia žiť a ísť ďalej, vzali chorobu ako fakt, prijali ju do života a napriek tomu, že im do neho vstúpilo ochorenie, radujú sa z neho. Pevne verím, že raz to dokážem aj ja. Ale ešte nie. Ešte to neviem…

A vďaka veľká za to, že existujú počítače. Lebo ak by som teraz písala na papier, už by bol celý mokrý.

Nenávidím vety, ktoré ma majú povzbudiť. Buď silná! Mysli pozitívne! Zvládneš to! Neviem, čo si mám predstaviť pod radou „buď silná“. Neplač? Netráp sa? Nemysli na to?  Neviem si s ňou rady. Nedokážem myslieť tak pozitívne, ako to odo mňa okolie očividne očakáva. A či to zvládnem? Na túto otázku dnes naozaj nepoznám odpoveď….

(napísané 15. decembra 2016)

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.