Je pochopiteľné, že ak vám lekár oznámi onkologickú diagnózu, môže sa snažiť vyberať slová akokoľvek citlivo, no šoku sa väčšinou nevyhnete. Nemusí to však byť pravidlo. V Markéte Derdákovej okamžite nastúpilo racionálne jadro, vedec vo vnútri toho jadra a ešte aj skvelá životná stratégia – čomu rozumiem, toho sa nebojím.

Nezostala preto celkom paralyzovaná, keď sa po operácii zobudila bez prsníka. „Vedela som, že v ňom mám okrem jedného invazívneho duktálneho karcinómu aj mikrokalcifikáty, teda usadený vápnik v mliečnej žľaze a že sa tam môže začať nádorový proces. Bolo to štádium nula, resp. takzvaný in situ IMG_6407karcinóm, taký sa ešte nešíri. Jeden bol však veľmi blízko bradavky a vtedy sa lekári väčšinou rozhodnú odobrať celý prsník. Je to bezpečnejšie. Chirurg dokonca počas operácie volal onkologičke a radil sa s ňou, ako má postupovať. Keďže mám v jej odbornosť veľkú dôveru, bola som nakoniec rada, že sa tak rozhodli. Utešovala som sa, že uzliny som zasiahnuté nemala a teda, že som na operáciu šla včas a choroba sa ešte nezačala šíriť.

Záchrana života je na prvom mieste, povedala si a snažila sa predovšetkým zvládnuť pooperačné komplikácie. „Operovali ma veľmi dlho, respektíve čakali na výsledky z histológie. Keď som sa zobudila, štípali ma oči, ako keby mi do nich niekto nasypal rozbité sklo. Bolo mi zle a nedalo sa mi zaspať, spomínam na to ako na jednu z najhorších nocí v mojom živote.“

Nemôžem vyberať obkladačky aj myslieť na smrť

Oboznamovať so svojím zdravotným stavom kamarátov, blízkych, no predovšetkým vlastnú rodinu, však bolo pre Maki ešte horšie. „Mama a otec to nejako zvládli, deťom som to ani nepovedala. Len postupne som im začala dávkovať niektoré informácie, Kajka, ktorá má dnes deväť rokov, sa ešte stále len dozvedá, ako to vlastne bolo.“ Strach z blízkej smrti Maki nepremkol ani raz. „Bola som trochu smutná, to priznávam, no práve keď som ochorela, začali sme stavať dom. Nemohla som predsa riešiť umieranie, keď som musela vyberať obkladačky a hádať sa so stavebníkmi a architektom,“ usmieva sa. „Môj manžel je úžasný a naše deti miluje, no smeje sa, že ja by som za ne aj IMG_5309dýchala. Jednoducho som nemohla zomrieť a nechať ich len na neho,“ dodáva rovnako veselo. S podobným nadhľadom sa vyrovnala aj s rozhodnutím lekárov, že namiesto pôvodne plánovaných štyroch červených chemo na základe amerického testu Oncotype DX, ktorý percentuálne vypočíta riziko návratu ochorenia ich napokon dostane až šesť.

Liečba a lyžovačka

Biele krvinky v jej krvnom obehu dostali zabrať, ale Maki (aj krvinky) to zvládli. „Zas som si naštudovala, čo mám robiť, aby som zmiernila vedľajšie účinky chemoterapie. Zdravo som sa stravovala už pred chorobou, no po nej som svoj režim ešte sprísnila. Rozhodla som sa aj schudnúť, keďže z tukov sa uvoľňujú estrogény, športovala som, jednoducho, všetko som robila tak, aby IMG_6406som pomohla dobrým výsledkom liečby. Však mi aj onkologička povedala, že ešte nemala pacientku s takým zodpovedným prístupom. Akurát meditovať sa mi nedarilo, aj keď som sa veľmi snažila, no s mojou hyperaktivitou to nejde veľmi dokopy,“ krúti trochu nespokojne hlavou. 🙂

Dlhá chemoterapeutická liečba nebola pre ňu dôvodom na to, aby obmedzila svoje koníčky, v pauzách medzi infúziami bola dokonca s celou rodinou na riadnej lyžovačke. „V deň poslednej šiestej chemoterapie som sa pustila do plánovania rodinnej dovolenky na Aljaške, no krátko na to to vyzeralo, že už nikam nepôjdem. Mala som naozaj zlú reakciu. Dva dni som uvažovala nad tým, či predsa len neumriem, lebo veď ak človeku príliš klesnú biele krvinky, chytí sa ho sepsa veľmi rýchlo. Ale ukázalo sa, že ešte neprišiel môj čas. 🙂 Na tretí deň som už bola v pohode!“

Pozor na neslušné návrhy!

Úvahy nad tým, čo všetko vlastne mohlo spôsobiť, že Markétka ochorela, hoci sa vekom, stravovaním, pohybom aj životným štýlom vymyká z radov typických pacientok, ju však priviedli aj k podozreniu, že okrem prebytku estrogénov, antikoncepcie, ponocovania a večerných pohárikov červeného vína by za tým mohol byť aj toľko spomínaný stres. Nie, nemala a nemá zúrivého šéfa, neohrozuje ju ekonomická situácia, ani neprekonala osobnú traumu či stratu partnera. Temperamentnú Maki však (asi trochu nechtiac) riadne vystresovala istá Aneta. 🙂

„S manželom Ďurom sme spolu od vysokej školy, čo občas nechápem, lebo sa naozaj v ničom nepodobáme,“ začína rozprávanie historky, ktorá jej zdvihla obočie, potom tlak, mandle a ešte aj hladinu adrenalínu v krvi. „Ale je s ním veľká zábava, je to lovec, čo všetko donesie a rodinu zabezpečí, navyše dobre varí a vôbec – mám s ním super život. Rovnako ako ja je aj spoločenský a (možno trochu na rozdiel odo mňa) rád lichotí ženám. No a niektoré si to zle vysvetľujú.“

A sme pri koreni veci. Tri roky predtým, ako Markétka ochorela, si Ďurove spoločenské lichotenie tak zle vysvetlila spoločníčka v jeho firme, že sa to nedalo nevšimnúť. „Mala som z nej veľmi čudný pocit a intuícia mi vravela, že toto nebude dobré. Čo ti budem hovoriť, nabúrala som sa do Ďurových mailov. Ale prisahám, že to naozaj nerobím bežne,“ hovorí s vážnou tvárou. 🙂 Na IMG_6403internete objavila, aké priamočiare návrhy oná Aneta jej manželovi dáva. A pustila sa to hneď aj riešiť. „S Ďurom sme sa pohádali, ale potrebovala som mať jasno v tom, čo sa stalo. Nestalo sa, chvalabohu, nič, no jasno som sa rozhodla spraviť aj jeho kolegyni a napísala som jej veľmi šťavnatý mail. Že je predsa normálne, že chlap hovorí komplimenty, no nie je úplne normálne dávať mu hneď neslušné návrhy. Ona však ten osobný mail poslala ďalším spoločníkom vo firme, takže z toho bol škandál a o atmosfére u nás doma ani nehovoriac. Ďuro sa fakt naštval, prečo to riešim s celou firmou, hoci to nebola moja chyba. Polroka som z toho mala traumy a naozaj sme sa skoro rozviedli.“

Pre niekoho je to možno iba neškodná manželská historka, no pre iného, kto vníma neveru ako to najstrašnejšie, čo sa mu môže v živote stať, to môže byť rana do srdca a prebudenie rakovinových buniek ako bonus k tomu. „Vzťah je pre mňa na celý život, v tomto som stará škola. Posrandujem aj ja, ale podviesť partnera je najväčšia zrada akú poznám. Nie som žiarlivá, no premýšľala som nad tým, či toto nebola dávka stresu, ktorá tiež prispela k ochoreniu,“ uvažuje Maki. „Myslím, že som dosť emotívna, aj keď sa viem držať racionálnych rozhodnutí. Všetko je napokon len problém, z ktorého sa treba dostať von. Teda, že zmeniť môžem len sama seba a nie ľudí okolo mňa.“