Choroba, ba dokonca aj taká ťažká a dlhotrvajúca ako rakovina, sa zvládnuť dá. Závisí to z veľkej miery od osobného nastavenia, od toho, či sa rozhodnete chorobe vzdorovať a poraziť ju. Alebo to vzdáte a už len čakáte na definitívny koniec. Závisí to však aj od rezervoáru vášho zdravia. Od toho, ako ste sa o seba starali pred rakovinou a či máte vôbec v „nádrži“ dosť zásob paliva.

Renáta Vrábelová už niekoľko rokov šla len na výpary. A práve vtedy prišlo to najhoršie. „Navyše som viac-menej vedela, čo ma čaká, aj moja mama aj teta sa liečili na rakovinu a pamätám sa, aké bývali obe slabé. Nemala som nikoho, s kým by som sa mohla porozprávať o tom, ako sa cítim. Veď keď sa mama dozvedela, čo mi je, zas bolo potrebné ratovať hlavne ju.“

Onkologička Renátu stručne voviedla do čarov pacientskeho života a naplánovala jej na úvod šesť chrumkavých chemoterapií. „Tušila som, čo ma čaká, no naozaj som ani na sekundu neuvažovala o tom, že by som liečbu odmietla. Od chvíle, ako mi lekári oznámili aký je môj aktuálny stav, stala sa zo mňa poslušná pacientka. Viem, že som urobila veľa chýb, no vo chvíli, keď bolo úplne najhoršie, som zistila, že chcem veľmi žiť.“ Ešte si to však mala všetko riadne vyžrať.

V izolácii

Chemoterapia zabíja rakovinové bunky, no rada si zgustne aj na tých zdravých. Ničí hlavne tie rýchlo rastúce a tie sú vo výstelke tráviacej sústavy (preto býva pacientom zle a zvracajú) a vo vlasových korienkoch (preto prichádzajú o vlasy). No zatiaľ čo pacient s dobrou kondíciou a imunitou zvládne prvú chemošku relatívne dobre a má možnosť čerpať z onej spomínanej „nádrže zdravia“ aj pri ďalších, Renátu chemická liečba okamžite zložila.

„Ochorela som hneď po prvej červenej! Ešte mi ani vlasy nevypadali, keď som začala desivo kašľať. Onkologička sa chytala za hlavu, vraj mať také nízke biele krvinky po prvej chemoterapii neveští nič dobré. Ako to bude s vami vyzerať po šiestej?!“ Pár dní po každej chemoške zvládla Renáta doma, no s nulovou r1imunitou ju vzápätí vždy hospitalizovali a izolovali. „Nesmela som sa s nikým stýkať, dokonca aj sestričky, ktoré mi nosievali jedlo, mali vždy na tvári rúšku,“ spomína. Po tretej chemoterapii bola už taká rozhasená, že jej onkologička navrhla rozdeliť zvyšné tri dávky na deväť menej silných. „Myslela to dobre, no povedala som jej, že na to nepristúpim. Že ďalších deväť chemo jednoducho psychicky nezvládnem. Že som odhodlaná absolvovať tri podľa pôvodného plánu, no ani o kvapku viac. A že to dám!“

Dala to.

Aj s finálnou bodkou za poslednou chemickou liečbou – s učebnicovým zápalom pľúc.

Pomôže psychológ alebo (už) psychiater?

A čo Renátina ubolená duša? Vyzerá to tak, že aj pre ňu bola až rakovina impulzom na to, aby vo svojom živote konečne začala niečo meniť. Aby pripustila, že naozaj nevládze niesť na svojich pleciach starosti všetkých okolo seba a že tak je to úplne v poriadku. Rovnica choré telo – chorá duša má univerzálnu platnosť. „Onkologička videla, že na tom nie som dobre a nie je to len dôsledok liečby. Odporučila mi navštíviť psychologičku. Teda vlastne, psychologičku a aj psychiatra, nech posúdia, do koho pôsobnosti vlastne patrím. No super, pekne si ty, drahá, dopadla, vravela som si, ale navštívila som oboch. Ukázalo sa, že bude stačiť psychológ. Naozaj som navštevovala pani doktorku Vasilkovú na NOÚ asi polroka a veľmi mi to pomohlo.“ Renáta začala opatrne štartovať aj rekonvalescenciu svojho chémiou zdeptaného tela a hlavne sa začala starať o to, aby bolo dobre predovšetkým jej. „Neskutočne ma po liečbe boleli kosti, rozhodla som sa preto chodievať na jogu na Ligu proti rakovine. Pridala som si k tomu rehabilitácie, pomaly aj bicykel a tak som si zlepšovala kondičku. Na joge som sa zoznámila s Martou Chúpekovou, a keď som jej povedala, že aj ja som prsnikárka, usmiala sa. Tak to si naša – Amazonka.“

Zisky a straty alebo „má dať/dal“

Rok 2015 bol v Renčinom živote obdobím mnohostranného zlepšovania, aj keď pripúšťa, že stále má rezervy. „Myslím, že najdôležitejšie je to, že som sa prestala báť. Nežila som prítomnosťou, ale strachom z budúcnosti – čo ťažké prinesú ďalšie dni, čo zas nevyjde, čo bude s mojimi deťmi. Až choroba mi povedala, že tak sa fungovať nedá, no tiež, že sa mi ešte nechce odísť z tohto sveta. Veď predsa to tu nie je až také zlé,“ vracia sa jej pomaly humor a optimizmus. „Začala som svet aj seba konečne vnímať trochu inak a je to hlavne zásluha ľudí, ktorých mi rakovina priniesla do života. Áno, naozaj platí, že selektuje priateľov a prečisťuje naše vzťahy.“


Renáta napríklad zistila, že práca ju síce vyčerpáva, no jej kolegovia a majitelia firmy, pre ktorú robí, s ňou stále počítajú. Vyšli jej maximálne v ústrety a počas celej liečby prízvukovali, že jej zdravotný stav je prvoradý, potom dlho dlho nič a až potom faktúry, úhrady, DPH a všetky ostatné dane. 🙂

Do života jej dokonca vstúpil aj nový partner, kvalitatívne iný ako všetci predchádzajúci. „Bol pri mne, keď som to najviac potrebovala, s pomocou, akú naozaj preukazuje blízky človek blízkemu človeku. Nesmierne mi pomáhal v dobe, keď na mňa nebol ktovieaký pohľad. Bol to vzťah zvláštny, turbulentný a skončil sa smutne. Dal napokon prednosť priateľke, s ktorou bol sedem rokov a ktorá sa k nemu vrátila. Rozumiem tomu – bola mladšia, krajšia a s dvoma prsníkmi,“ keď Renča žartuje, nebude to až také zlé. 🙂 Navyše, už vedela, ako s touto situáciou naložiť, aby sa neskončila ako predtým – jej hlbokým smútkom, strachom, či ochorením. „Vedela som, že sa aj z toho musím pozbierať a ísť ďalej. Vyhľadala som odbornú pomoc, spojila som sa s Amazonkami, vyrozprávala som sa zo všetkého, čo ma trápilo. To je veľmi dôležité. Veď ja som sa vlastne stále pre čosi trápila, no nehovorila som o tom. Niekomu som niečo dávala a on mi nič nevracal. Tento partner mi však ukázal, že naozaj existuje aj vzťah, v ktorom muž žene celkom prirodzene a bezpodmienečne pomáha a to je to, čo som získala. Áno, potom ma opustil, no zostali sme priateľmi a ja som sa už dokázala sústrediť viac na moje zisky než na moje straty.“

A čo chce Renáta robiť s časom, ktorý si na tomto krásnom svete ešte vybojovala? Je odhodlaná žiť konečne inak. Trochu ju hnevá, že ju stále veľmi pohlcuje práca, no postupne robí zmeny, aby sa mohla viac venovať sebe. „Učím sa tiež byť sama. Myslím sama so sebou. Predtým, keď sa mi stalo, že som mala doma všetko spravené a zostala som uprostred toho poriadku len ja a moje myšlienky, nedokázala som so sebou vydržať! Dnes som rada, ak taká situácia nastane. Ani z chodu domácnosti nerobím takú drámu ako kedysi, veď nemusí byť všetko perfektné. Do môjho života pribudlo veľa nových ľudí a s nimi veľa nových aktivít, z ktorých si pomaly ani neviem vybrať. A sú to aktivity, ktoré robia dobre MNE, nie servis, čo poskytujem iným.“

Pred pár týždňami dokonca spravila neuveriteľnú vec! Vyrazila spolu s priateľkami na lyžovačku. „Bol to pre mňa nepoznaný úžasný pocit, že nemusím robiť nič, že je to niekto iný, kto sa postará o cestu, stravovanie, ubytovanie a manažovanie času. Vstávali sme, kedy sme chceli, jedli sme, kde sme chceli, večer sme sa zabavili na žúrke, akú nepamätám. Ešte dnes sa musím pomaly detoxikovať. 🙂 Naozaj sa prelaďujem na iné životné postoje, verím dokonca, že sa znova zamilujem a tentoraz to bude skutočne ten pravý!“